Naozajsa máme tak zle, že nás skôr "teší" pohľad na cudzie nešťastie? Čimáme len pri pozeraní pocit spolusúcitnosti a zároveň príjemného upokojenia, žesme tí, ktorých sa to netýka? Verím, že ani to nie.
Nozároveň ma udivuje skutočnosť, ako sa už jednotliví redaktori vysielaných príspevkovzžili so svojou úlohou. Pripadá mi to ako súťaž o to byť prvý práve s týmsvojím príspevkom v správach. Znamenalo by to, že ide o naj "trhák" azároveň by to potvrdilo redaktorove "kvality". Pekné a možno to ajvyzerá pôsobivo a možno má pri tom niekto pocit uspokojenia z dobre vykonanejpráce. Ale asi len ťažko môžem predpokladať, že si niektorí z nich položilotázku: "Toto som chcel povedať svetu? A neublížil som tým niekomu?" Jejednoduché naháňať sa za senzáciou a strkať niekomu mikrofón k ústam, len abysom počul jeho autentický výrok. A je tiež jednoduché oznámiť ho ostatným. Aleakú cenu má takáto informácia? Človeku, ktorému je ublížené to už nepomôže anám ostatným to neprinesie nový poznatok. A pri tom sa tvárime, ako si mámepomáhať, ako máme byť k sebe lepší a vytvárať tak krajší svet. My všetci. My vobývačkách a samozrejme aj tí, na ktorých tváre sa denne dívame.
Trochumi to ale nesedí práve vo chvíľach, keď pozerám správy. Veď tí ľudia, čo ichrobia nie sú hlúpi a napriek tomu robia také správy, aké robia. Isto- robia topreto, lebo to "chceme" vidieť. Chceme sa v pohodlí obývačky dívať natie nešťastia a hrôzy vo svete....chceme... no nie všetci. A verím, že čorazmenej ľudí o takéto správy bude stáť....
Nedá mi však nespomenúť, respektívenevenovať trochu pozornosti pánom redaktorom, ženúcim sa za týmito senzáciami.Sú to ľudia? Ako my ostatní? Priznám sa, že váham s odpoveďou. Tým skôr, ak bymala byť kladná. Vychádzam totiž z toho, že si kladiem otázku: "Išiel bysom toto robiť ja? Išiel by som za človekom, ktorý možno práve zažíva najväčšienešťastie vo svojom živote a pýtal by som sa ho, ako sa cíti????" Hmmm,váham...... NIE. A verím, že drvivá väčšina z nás tiež nie... Preto to váhanie.
Akísú všetci investigatívni, pohotoví a napózovaní, len aby to urobilo čo najväčšídojem. A mne je smutno a zároveň smiešne. Smutno, lebo vidím to nešťastie abezmocnosť a smiešne preto, lebo vidím človeka- redaktora, ktorý sa snažíukázať to nešťastie všetkým. Neviem, koho mi má byť viac ľúto a zároveň by somnemenil ani s jednou zo strán. Nedá mi však nepriznať, že by som im(redaktorom) rád doprial pocit satisfakcie. V tom zmysle, že ako oni očakávajúprijatie ich správy zo strany nás ostatných, tak by som im doprial pocit tohobezmocného. Toho, na koho sa ukazuje, v koho ranách sa rýpe, koho tvár jeukazovaná....
Čoak by som o niekom z nich zistil, že je hlúpy? Zoberiem kameru a mikrofón aspýtam sa ho- "Ako sa cítite ako hlúpy? Vraj ste najhlúpejší na svete? Bolíto? Čo na to hovorí vaše okolie?" Zároveň by som snímal reakcie dotyčnéhos cieľom zachytiť bezprostrednosť jeho správania. Myslím, že by to bolo dosťnepríjemné minimálne pre toho "uháňaného".... A myslím, že by to malobyť nepríjemné aj pre redaktora. Žial, nie je :-(
Pretosi dnes opäť pozriem vraždu, lúpež, nehodu a veľmi sa "teším" navýpočet všetkých tých mŕtvych- bez toho by to nebolo ono. A verím, že opäť pritom zazriem svoje "obľúbené" tváre s dokonalým imidžom a slovosledom,akoby ich jedna mater mala. A verím, že aj po skončení správ bude mať môjžalúdok stále chuť na jedlo......